Bežná otázka (nielen) po svadobnom fotografovaní. Napriek tomu ma to vždy zaskočí a privedie do rozpakov. Žiaľ, vždy odpovedám rovnako: "Nie." ..a zároveň sa cítim previnilo a s obavami, že odmietnuť v požiadavke zákazníka musí zákonite pôsobiť arogantne. Dnes sa skúsim na ukážkovom príklade vysvetliť, prečo som sa vybral cestou striktného výberu fotografií mnou samým, prečo nesľubujem zo svadby 2000 záberov a prečo nikdy neviem povedať koľko fotiek vlastne zo svadby odovzdám. Dôvod je jednoduchý. Nikdy 100%-ne neviem, či sa mi podarí zodpovedne vytvoriť 300 a viac fotografií, ktoré by boli hodné publikovania, zdieľania na sociálnych sieťach, či akejkoľvek inej digitálnej redistribúcie. Nezabúdajme, že je doba internetová a vaše fotografie môžu v jednej sekunde obdivovať (alebo prekárať) rodina a známi po celom svete. Dnes sa preto budeme baviť hlavne o nie vydarených fotkách.

Dnešný príspevok bude veľmi krátky. Zbúchavam ho pomerne rýchlo a hekticky, ale nosná informácia je pomerne jednoduchá: Oboznámiť (nielen) fotografov so zaujímavou službou, či skôr teda sociálnou sieťou "Instagram" a mojou filozofiou či pohľadom na ňu. Instagram nie je žiadnou novinkou. 

Posledné Vianoce sme dostali od našich spoločných známich úžasný "home-made" darček, respektíve set darčekov - výrobkov tradičnej domácej kuchyne. My sme, zhodou okolností, mali tiež vymyslený a pripravený originálny darček: Keďže som im fotografoval pred niekoľkými rokmi svadbu, mám neustále v archíve ich fotografie. Vedeli sme, že oni sami sa k vytvoreniu svadobného albumu ešte nedostali a to bola voda na mlyn nášho plánu. Pamätám si z detstva, že nie všetky fotografie (keďže sme ich mali pomerne hodne) končili v albumoch. Druhý spôsob ich "skladovania" boli pôvodné krabičky od fotografických papierov. Takto uložené fotografie si pamätám aj u starých rodičov. A tak mi v hlave skrsol zaujímavý nápad. Čo tak nerobiť klasický fotoalbum, ale podarovať fotografie voľne poukladané tak, aby ste si ich pri prezeraní mohli jednoducho podávať z rúk do rúk. Kúpili sme peknú jemne vzorovanú kartónovú krabičku rozmeru približne 13 x 18 centimetrov. Osobne veľmi inklinujem k starým a starožitným veciam. Rovnako sa mi páčia staré barytové fotografie, ktoré si s naozaj "gurmánskym" pôžitkom dokážem prezerať. Aj preto som sa svojho času začal venovať klasickým starým technikám výroby fotografií a následne z nedostatku času som skončil pri čo najvernejšej digitálnej simulácii výroby takýchto fotiek. Z toho dôvodu som pri výrobe siahol po nádherne vyzerajúcom tradičnom barytovom fotopapieri - Ilford Galerie Gold Fibre Silk. Fotografie vytlačené na tomto materiáli na vás naozaj dýchajú časom. Ale to už zachádzam do prílišných detailov prvej iskierky ktorá vo mne skrsla a postupne tlela až do predminulého týždňa, kedy prišiel druhý dôvod, prečo som sa rozhodol o tejto téme napísať pár slov aj v mojom blogu.