Týmito slovami ma dnes potešili z Viedenského autorizovaného servisu Canon. Ale poďme pekne po poriadku.

Nebojte sa, dnešný blog nebude o Canone a "frontfokuse" alebo "bekfokuse". Napriek tomu, že som "kanoňák" (momentálne dokonca konečne spokojný), nemienim tu nič, duplovane nie nejaké logo, idealizovať či mystifikovať. Dnešný blog bude čiastočne o subjektivite fotografie. Bude o búraní hraníc a zamýšľaní sa nad obmedzením mnohých dnešných fotografov, o strachu ukázať sa, o mne, o alkohole, o feromónoch, o živote tak ako ho žijeme a ako ho žiť chceme. Ale to už preháňam. Až taký filozofický nebude :).

Dariu trošku zneužijem v dnešnom blogovom príspevku. Fotograf sa nevyhne pozorovaniu práce iných fotografov. Osobne ma v tomto smere teda zaujíma hlavne portrétna tvorba. Či už voľná alebo komerčná. Postupom času sledujem zaujímavý trend. Portrét bez náležitých úprav v bitmapovom editore (napr. fotošope) už pomaly ani neexistuje. Žasnem nad tým, že takéto úpravy, resp. úpravy v extrémnej forme, vyžadujú aj editori časopisov či zadávatelia reklám. Tento blogový príspevok nemá byť kritikou práce iných. Bože chráň. Každý si fotografujeme ako sami chceme a to je dobre. Skôr má byť návrhom na diskusiu, otázku morálky úprav a zodpovednosti fotografa voči zákazníkovi a v konečnom dôsledku aj voči celej spoločnosti (minimálne jej "násťročnej" časti :).

Nasledujúca ukážka je tiež trošku extrémneho charakteru, ale aspoň poslúži (dúfam) ako odstrašujúci príklad nevhodného spracovania digitálnej fotografie (nielen pre fotografov ale aj pre ich zákazníkov).