Príbeh kučeravého chlapca, ktorý chcel žiť svoj sen

 

Ako chlapec som dostal od Ježiška pod stromček, okrem malého ruského fotoaparátu, aj školský atlas sveta. Neviem, či som mal z nejakej knihy v živote ešte niekedy väčšiu, či čo i len rovnakú radosť. Predstavte si, čo znamená pre malého chlapca z malého mesta kľúč k celému svetu v tvrdej väzbe. Geografické mapy, politické mapy, informácie o počte obyvateľov. So zatajeným dychom som listoval a predstavoval si všetky tie mestá s tajomnými názvami. Vlajky štátov, či ich hlavné mestá, som vedel naspamäť. Celé detstvo som prežil striedavo vonku v prírode a dnu s nosom vnoreným do dobrodružných knižiek. Dodnes si spájam vôňu knižnice s beletristami ako Karl May, či menami ako Jack London, James Fenimore Cooper, Ernest T. Seton, Jules Verne,...ale aj cestopiscami ako Rudolf Luskáč, Zikmund a Hanzelka, či mnohí ďalší.

 

Tajomnosť, dobrodružstvo, nebezpečenstvo, diaľavy nekonečného horizontu. Skalisté hory, Kanadský sever, Ruská tajga ale aj púštne oblasti Afriky či Blízkeho východu. Rozmary počasia v ostrom protiklade s útulnosťou jednoduchých príbytkov. Pokora a pohostinnosť ich obyvateľov. Chilkoot, Whitehorse...Karélia a Petrozavodsk, ale aj Perzia, Teherán či Bagdad. Všetko len slová, ale pre malého chlapca čriepky dobrodružstva a túžby po živote.

Netrvalo dlho a natrafil som na úžasné cestopisy Richarda Halliburtona. Ten sa doslova stal mojim cestovateľským bohom. Hltal som príbehy z ďalekých krajín. Príbehy plné ľudskosti, ktoré mi, kučeravému šarvancovi z novovzniknutého sídliska, budovaného socializmom, dávali nádej vidieť všetky tieto krajiny bez ohľadu na to, či budem bohatý alebo chudobný. Vôbec som vtedy nemal potuchy o neslobodných režimoch, ktoré ľuďom bránia cestovať. Slovo vojna v mojej mysli ešte postrádalo reálny obraz. Romantika v mojich predstavách sa musela zákonite prelínať s láskou. Inak si neviem vysvetliť ten hrejivý pocit na duši, čítajúc o pohostinnosti a obetavosti tých najchudobnejších ľudí, ktorých autor na svojich výpravách stretával. Musel som ich milovať, tak ako príbehy s nimi spojené. Chcel som to zažiť, chcel som ich stretnúť.

Svet sa mení a menia sa aj ľudia. Mení sa prístup ľudí k ľuďom, mení sa ich vzťah k materiálnym hodnotám. Ľudia materiálne bohatnú a duševne prchajú. Rovnako prchá romantika diaľav, ľudia sa uzatvárajú, hľadia si len svoje šťastie, svoj vlastný piesok.

Je viac než smutné, ako sa veci od vtedy zmenili. Je smutné, že dnes si s človekom v turbane spájame pocit strachu či dokonca odporu, zachádzajúceho až k nenávisti. Predstava pohostinného nomáda so šálkou silného mätového čaju, bola z naších hláv dôkladne vystredená. Áno, je faktom, že v týchto krajinách sa formujú silné hnutia či organizácie, šliapajúce po ľudských právach. V prvom rade však šliapu po právach ľudí v krajinách, v ktorých priamo vládnu. Hold nie len po právach kresťanov, ale aj moslimov v radách vlastného národa. Tak, ako v Spojených štátoch sa tešil priazni neslávny Ku Klux Klan, či v Nemecku NSDAP, tak vznikajú extrémistické a ľudské práva potierajúce organizácie aj dnes. A vzhľadom na ekonomickú a morálnu krízu súčasneho sveta, má táto rakovina silné podhubie. Mám však preto nenávidieť bežných Američanov? Mám nenávidieť Nemcov tak, ako pociťujeme nenávisť k moslimským národom?

Topíme sa vo svojich ekonomických nárokoch a predstavách. Nech máme čokoľvek, neustále máme pocit, že práve my sme tí chudáci o ktorých sa treba postarať. Veľké hovno! Ekonomicky sa máme najlepšie ako sme sa kedy mali. Bez ohľadu na to, že štátni predstavitelia bezhlavo tento štát rozkrádajú a nemajú ani len toľko chochmesu, aby to skrývali. Stále u valnej väčšiny z nás je jediný ekonomický problém kedy si kúpime novší smartfón. Myslíte si, že štát sa má v prvom rade postarať o svojich občanov? Ja súhlasím. Tento súhlas budeme mať všetci možnosť vyjadriť v marci 2016. Na to si môžme ešte chvíľu počkať. Skúsme pritom nezabudnúť na Váhostav, predražené CT či na hodinky popredných predstaviteľov sociálnej demokracie.

V týchto dňoch však rezonuje všetkými médiami téma imigrantov a utečencov. Média od začiatku považujú tieto dva výrazy za synonimá. Bez ohľadu na to, všetkým musí byť jasné, že do Európy sa snažia dostať nielen ľudia putujúci za lepším životom, ale aj ľudia utekajúci pred vojnou. Imigranti..a utečenci. Prví sú tí, ktorí podľahli snu o lepšom živote. Snu o živote, ktorý žijú tí, čo sa chodili do ich krajín rekreovať, míňajúc za večer taký objem penazí, aký oni sami často krát nemajú šancu zarobiť vo svojej chudobou zmietanej krajine ani za rok. Faktom samozrejme je, že ich príjmaním Európa lieči dôsledky a nie príčiny. Faktom tiež je, že sú tu a ich situáciu riešiť treba. Problém je, že strach z ekonomických migrantov nám zatieňuje rozum a srdcia.

Vážne si myslíme, že niekto opustí svoju kedysi prosperujúcu krajinu, krajinu v ktorej sa narodil, vyrastal a ktorú miloval, z vlastnej vôle? Vážne si myslíme, že niekto je k nám “vyslaný” aby nám rozvrátil kultúru a krajinu ako takú? Nesrandujme. Ovšem faktom, pred ktorým netreba zatvárať oči je, že sa Európa stavia k islamskému extrémizmu na vlastnom území veľmi veľmi vlažne. Na to netreba zabúdať a to je následne aj hlavným zdrojom strachu mnohých z nás. Nemecko, či Veľká Británia, zažíva situácie, v ktorých vládna garnitúra rovnako ako policajné zložky zatvárajú pred islamským extrémizmom oči. Prejavy radikálneho extrémizmu moslimských skupín by mali byť sledované a tlmené ešte v zárodku rovnako ako prejavy fašizmu. Žiaľ, nie je to tak. Nemám chuť sa rozpisovať o dôvodoch. Prekombinovaná jurisdikcia, záujmové skupiny či politické odvracanie pozornosti más. Nie, o tom teraz nechcem. V náväznosti na to, je medzi ľuďmi rozdúchavaná národniarská vášeň. Viac ma ale zaráža, že mám byť hrdý na národ, ktorý sa obracia chrbtom detským slzám, prejavom zúfalstva a beznádeje, národ, ktorý neváha kalkulovať o svojom diskomforte za cenu ušliapania iskričky nádeje ľudí utekajúcich z vojnou a diktatúrou zdevastovanej krajiny. A je pritom jedno, kto ich situáciu zapríčinil. V tomto momente podávajú ruku práve nám.

Tam niekde vo vlaku trmácajúcom sa nočnou krajinou, sedí čiernovlasý kučeravý chlapec, ktorý vyrastal inde. Vyrastal na predmestí Damašku. Presne toho Damašku, ktorého magický názov mi kedysi svojou tajuplnosťou vyrážal dych. Toho Damašku, po ktorom kedysi kráčali nohy dobrodruhov a cestovateľov. Damašku, ktorý som sám chcel vidieť na vlastné oči. Presne toho Damašku, z ktorého sú dnes apokaliptické ruiny.
Sedí tam chlapec, potomok usmievavých a pohostinných ľudí, ktorých stretal nielen Halliburton. Chlapec, ktorý má sám niekde nejaký kľúč ku svetu plného láskavých ľudí, s ktorými si aj napriek jazykovej barličke bude chcieť mať čo povedať. Ľudí, ktorých zaujíma ako sa u nich cíti a ktorým záleži na tom, aby sa cítil dobre. Veď tam niekde v knihách čital o kresťanskej pohostinnosti. Možno sa mu do uší dostala aj povesná veta “Hosť do domu, Boh do domu.” On vlastne ešte svet spoznávať nechcel. Ale nemal na výber. Aspoň tak mu povedal otec.

autor: Géza Horváth

Ten prvý kučeravý šarvanec už vyrástol. A mal šťastie. Nevyrastal síce v úplne ideálnej krajine, ale veľké zmeny dokázali jeho krajania ukočírovať bez vážnejšieho konfliktu. Jeho krajina tiež nemá obzvlášť veľké zásoby nerastných surovín, ani mimoriadne strategickú pozíciu. Štekanie samopalu počul naživo len počas základnej vojenskej služby a hukot poplašnej sirény iba cvične a aj to vopred ohlásený. Rodičia ho viedli k láske k prírode a k živým tvorom. Časom si sformoval síce mnohé iné názory, ale naučil sa akceptovať pohľad druhých a vždy si nechával priestor k možnej názorovej zmene. Časom prestal veriť vo svoju neomylnosť a začal sa snažiť o tykanie si s pani Pokorou. Nie, nie vždy sa mu to darí. Nie vždy sa mu darí byť dobrým človekom, takým aký by sám chcel byť a na akého by bolo jeho okolie hrdé. Urobil mnoho chýb. Z niektorých sa poučil, z mnohých nie. Taký ten obyčajný smrteľník. Človek so svojimi túžbami, snami..a chybami. Muž, ktorý napriek mnohým vrtochom osudu, žije svoj sen, pretože sa ráno budí do slobodnej krajiny v ktorej vládne mier a dostatok všetkého čo k životu potrebuje.

Ten druhý...ten nevie, kde sa ráno zobudí a čo ho tam bude čakať...

Chtiac či nechtiac, všetci sme dnes postavení pred otázku, či pomôžeme alebo nepomôžeme ľuďom v núdzi. V oboch prípadoch so svojim rozhodnutím, nech ho pred sebou obhájime akokoľvek, budeme musieť žiť. Dnešné dni ukážu akí sme odvážni. Ako dokážeme prekonať strach z pomoci a pohostenia ľudí diametrálne inej kultúry. Ako sa dokážeme postaviť svojim predsudkom, ako dokážeme opustiť svoju komfortnú zónu, ako sa dokážeme postaviť zoči voči svojim zakomplexovaným susedom. Dnes ukážeme, či dáme týmto ľuďom šancu žiť plnohodnotný a dôstojný život, alebo im ukážeme chrbát a nahráme islamským radikálom na smeč.

Pred dvoma týždňami som fotografoval svadbu krásneho mladého páru. Ona, krásna Oravská žena, On, Grécky fešák, srandista. Jeho svedok vo svojom výzore veľmi ťažko zakryje indické korene. Všetkých však spája jedno: Žiju, radujú sa, pracujú, zdieľajú svoje strasti aj radosti na Britských ostrovoch. Svojim spôsobom sú tam prisťahovalci. Nie utečenci. Ekonomickí prisťahovalci. Petros a Mária. Nádherný pár s ktorými som mal možnosť zdieľať jedny z najdôležitejších hodín v ich spoločnom živote. Momentálne čakám na doplatok 400 euro k zálohe môjho honoráru. Už som začal pokukovať po novom objektíve, ale nepotrebujem ho z ďaleka tak veľmi, ako potrebuje ten Sýrsky chlapec na úteku pred vojnou chlieb, vodu a pocit spolupatričnosti, v pravdepodobne najťažších chvíľach svojho života. Dnes máme všetci možnosť písať jeho spomienky. Máme neuveriteľnú možnosť vzkriesiť v ňom nádej na budúcnosť a vieru v dobro ľudí. Máme možnosť ovplyvniť nielen jeho budúcnosť, ale hlavne to, akým človekom sa stane. Nie, nebude bez chýb. Bude však mať možnosť nájsť v sebe to, čo nás robí ľuďmi. Dnes máme možnosť dať nádej snu kučeravého chlapca. Rozhodol som sa preto tieto peniaze venovať na pomoc zúfalým ľuďom, utekajúcim pred hrôzami vojny. Řodinám zo Sýrie, Lýbie či Iránu.

Nie, nebudem ich posielať na nejaký účet neziskovky. Vytriedim svoj šatník, nakúpim potraviny a základné hygienické potreby, natankujem nádrž svojho staručkého Fordu a odveziem ich, pokiaľ tá možnosť bude, priamo ľuďom, ktorí ich potrebujú. Do Rakúska, do Maďarska, niekde konkrétne podľa situácie. Touto cestou chcem osloviť všetkých, čo majú chuť sa do podobnej činnosti zapojiť. Ak sa nás nájde viac ako dúfam a verím, som ochotný poviezť veci do nejakého tábora či na stanicu do Budapešti aj viac krát. Kto má chuť pomôcť, kontaktujte ma mailom na This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.. Ideálne ľudia z Oravy či tí, ktorí veci nemajú problém priniesť alebo poslať.

Veci o ktoré je určite núdza:

• praktické oblečenie (tak detské ako aj dospelácke, čisté a zachovalé)
• spacáky, karimatky, pršiplášte (nepremokavé oblečenie), uteráky
• základné hygienické pomôcky či kozmetika
• lekárničky či ich jednotlivé súčasti
• ľahko skladovateľné a rýchlo pripraviteľné potraviny (instantné polievky, bujóny, keksy,..)
• balená voda a nápoje

P.S.:

Ak sa chcete niekto pridať a robiť mi závozníka, budem len rád. Zvládneme to za jeden deň. S cestou počítam v týždni od 7. 9. 2015.

Ak sa chce niekto pridať aj s autom, poteším sa duplovane. Verím, že ho dokážeme naplniť.

Ak si niekto myslí, že treba v prvom rade pomôcť našim vlastným ľuďom, nech kľudne konkretizuje, vyhlási zbierku, venuje peniaze a miesto úplne zbytočnej kritiky svoju energiu smeruje tam.

Ak si niekto myslí, že každý utečenec je džihádista, nech vytrčí trošku riť zo svojej uprdenej obývačky aj ďalej ako na senzisenzus tancovačku do kulturáku.

Ak si niekto myslí, že pomocná ruka utečencom pred vojnou mu vezme prácu, tak dúfam, že áno. Pokiaľ ti človek bez znalosti reči a bez kontaktov dokáže vziať prácu, tak to znamená len jedno: Si neschopný a spoločnosti len na obtiaž.

Ak si myslíš, že islamizácia Európy je vážnym problémom, tak máš asi pravdu.

Ak si myslíš, že schopní a podnikaví ekonomickí imigranti by práve mali zostať vo svojej krajine a dostávať ju na nohy, tak máš asi taktiež pravdu.

Ak si myslíš, že nemôžme pomôcť všetkým ľudom v núdzi, máš dosť pravdepodobne pravdu tiež.

Ak si myslíš, že cudzinecké kolónie vo veľkých Európskych metropolách vzbudzujú u domáceho obyvateľstva opodstatnený strach z narastajúcej kriminality, najskôr sa nemýliš.

Ak si myslíš, že mnoho ekonomických migrantov má za cieľ prisať sa na veľkorysé sociálne systémy západných štátov, tak s tebou budem súhlasiť.

Ak si myslíš, že pomôcť by sme mali len kresťanským utečencom, tak mi ťa je ľúto.

A ak si myslíš, že ma platí židovská lobby, ruská KGB alebo Obamova sekretárka, že fotografie vojnou zmietanej Sýrie sú výplodom fotošopu a tvrdej práce filmárov v Barandove, tak mi neostáva nič iné, ako zacitovať Buddhu:

Nič z uvedeného nemení nič na tom, že tam vonku sú zúfalí nešťastní ľudia, ktorí potrebujú našu solidaritu.

EDIT:

03/09/15 12:58: Ďakujem priatelia. Zberné miesto aj v Seneckom okrese (Senec, Bernolákovo). Máme tam ďalšie dve autá. Kto má záujem niečo priniesť, kontaktujte ma mailom.