Dobrá fotografia stále niečo stojí

Digitálna doba nám priniesla absolútne iný pohľad jej spotrebiteľov na naše remeslo. A následne tých, čo s ním bojujú a tých, čo vďaka nemu vyhrávajú. Rýchla doba, konzum a dostupnosť technológií. To sú veci, ktoré z mnohých nás urobili rytierov bojovníkov...rytierov s menom  Don Quijot. (Dnešný príspevok bude mať podstatne iný pomer fotografií a písaného slova, takže ak neradi čítate, radšej nepokračujte :).

Už dlhšiu dobu som sa chystal napísať tento blogový príspevok, úvahu, či možno skôr objasnenie. Dnes (8. júna 2011), po stretnutí s jedným kamarátom, tiež profesionálnym fotografom (čítajte "fotografom, ktorého fotografia živí") a po jednom z niekoľkých rozhovorov o fotobiznise, som sa naozaj rozpísal. V hlave mám príval myšlienok a premýšľam, ako im dať hlavu a pätu.

Fotografia, rovnako ako každá iná služba alebo produkt, má svoju cenu. A človek Spotrebiteľ na základe subjektívnych a objektívnych skúseností či znalostí vie odhadnúť aspoň približnú cenu za ne. Tými objektívnymi sú hlavne akýsi trhový prehľad. Medzi tie subjektívne by som zaradil asi takú všeobecnú ješitnosť človeka, ktorý je odborníkom na všetko. Všetky však plne závisia od konkrétnej "komodity". Viem, strácate sa...to je ale v poriadku..zvoľníme.

Predstavme si, že si chceme kúpiť auto. Asi hneď vieme, že Mercedes (to je také synonymum kvality a luxusu, že?) triedy S, bude drahší ako Oktávia. Jednoducho bežný slovenský motorista takýto prehľad asi bude mať. V skutočnosti samozrejme hneď predpokladáme (a osobne si myslím že správne), že tu bude nielen cenový ale zároveň aj kvalitatívny rozdiel. Toto bol ale extrémny príklad. Iným možno bude (zostaneme ešte pri autách) rozdiel VW Passat a Škoda Superb. V akomsi nemeckom časopise vyšli testy, z ktorých vyplynulo, že Superb pri prívetivejšej cene vykazuje podstatne vyššiu úžitkovú hodnotu. Samozrejme relatívne. Jedná sa o rovnaké autá s miernym cenovým rozdielom. To je príklad toho, že v obchode sem-tam natrafíme aj na "viac muziky za menej peňazí". Len musíme uveriť zdroju tejto informácie, pretože pri mnohých produktoch nemáme možnosť (prostriedky) si to overiť.

Poďme ale na ďalší príklad, pretože trh áut je pomerne jasne kvalitatívne a cenovo prerozdelený. Posuňme sa bližšie k nášmu cieľu a tak skočíme rovno do fotobiznisu. Konkrétne do obchodu s digitálnymi fotoaparátmi. Dnešné DSLR (digitálne zrkadlovky) sú dostupným nástrojom fotografa akejkoľvek kategórie. Neustále sa stretávam s otázkou typu "Je fotoaparát EOS D3X alfa dobrý?". Alebo už rovno odpoveďami typu "Kúpil som zrkadlovku...stála 1000 €, takže myslím, že to už bude vcelku dobrá mašinka.". Ťažko tieto vety vyvracať alebo odpovedať na podobné otázky, pretože odpoveď je často "Áno." aj "Nie." zároveň. Na 99% pri začínajúcich rodinných/amatérskych/hobby fotografoch (a to sú tí, ktorí hýbu trhom s digitálnymi aparátmi a z ktorých určitej časti sa vykľujú tí, ktorí trasú s trhom fotografických služieb) je jediným merítkom kvality fotoaparátu číslo s čarovnou skratkou "Mpx". Rovnica je jasná: Čím viac, tým lepšie. A iný rozdiel nie je. Trošku krátkozraké, ale žiaľ, ľudia chcú aby boli veci jednoduché a ľahko porovnateľné. A ľudia milujú čísla!: Dvaapolliter je lepší ako jedna dvojka. 4G je lepšie ako 3G. A....tisíc fotiek je lepších ako sto. Ale k tomu prídeme neskôr.

Dnes už filmy nevyvolávame (berte ma s rezervou). Nekupujeme vývojky, ustalovače...ani filmy samotné. Dnes už len cvakáme a je to "zadarmo". Žiaľ, nič nie je zadarmo. Ani samotné stlačenie spúšte, i keď sa to tak javí. Presvedčil som sa o tom nedávno aj ja sám na vlastnej koži. V digitálnych (ale aj analógových) zrkadlovkách je jedno kúzelné zariadenie, ktoré sa volá "závierka" (len ju prosím nevolajte "uzávierka"...tá je v účtovníctve :). Táto mechanická pohyblivá časť aparátu (nebudem vás zaťažovať technickými detailami...lebo ich sám neovládam) sa opotrebováva pri každom aktivovaní. Inak povedané, každým stlačením spúšte aparátu sa znižuje životnosť závierky (a v podstate nepriamo aj celého aparátu). V závislosti od typu aparátu (produktovej rady) jej životnosť sa počíta na rádovo 100 až 300 tisíc (opäť chcem len ilustrovať a nepodávať veľmi absolútne hodnoty). Prečo vás týmito blbosťami vlastne zaťažujem? I keď je to len malá kvapka v mori nákladov fotografa, na počiatočnú ilustráciu stačí. Znamená to, že napriek tomu, že nefotografujeme na zakúpený film ale na digitálne pamäťové médium, tak nám stále vznikajú akési priame náklady (aj keď jednorázovo alebo v dlhých časových intervaloch nárazovo platené...ale platené). Viem, že už som spomínal, že ľudia majú radi čísla, ale ja by som sa nerád dostal do nejakých výpočtov a tabuliek, tak budem radšej hovoriť v metaforách. Ďalšími kvapkami v mori je rôzne príslušenstvo k našim aparátom, ktoré sa čas od času zničí, minie či jednoducho dožije. Sú ním hlavne batérie (aj keď nabíjacie, stále niečo stoja a stále sa spotrebovávajú) a pamäťové karty. Viem, pomerne malé položky, ale stále súčasť nášho fotografického "ekosystému", v ktorom niečo musí zahynúť aby žilo niečo iné - väčšie. Dúfam, že vás ešte nenudím ;). O našu techniku, i keď digitálnu, sa treba náležite starať. Čas od času zájsť (reálne zájsť, čiže minúť nejaký ten benzín a čas) do servisu, dať ju opraviť alebo minimálne vyčistiť snímač. Okrem toho samozrejme stále nabíjame baterky, sťahujeme karty, triedime a tagujeme fotky...pomaly sa nám rozpršalo (aj reálne tu v Banskej Bystrici, keďže tento príspevok načínam v penzióne počas služobnej cesty). A tento "finančný dážď" prší všetkým fotografom. Aj tým, ktorí si zakúpili "vcelku dobrú mašinku" so setovým objektívom. Áno, aj tým, ktorí sa touto kúpou okamžite stali fotografmi a na freehostingovej doméne nás o tom adekvátne informujú. Tým, ktorí fotia všetko, čo aj demonštrujú (i keď) sporadickým naplnením svojej galérie workshopovými fotografiami.

Prednedávnom som natrafil na inzerát, kedy inzerent predával svoje fotografické služby a to hneď na poli snáď najťažšom - svadobnom. Komplet svadba, 2000+ fotografií, po polnoci DVD s "fotkami" ihneď "k mání". A to všetko za skvelých 150,- €. Samozrejme, v rámci celého Slovenska! Už niekoľko krát som absolvoval diskusiu, či už so svojimi fotografickými alebo lektorskými klientmi alebo priateľmi, na nie najšťastnejšie nazvanú tému "podkopávanie cien" za fotografické služby. Myslím si, že väčšina fotografov sa na to pozerá z nesprávnej strany. Často počúvam náreky o tom, ako nám takýto "lowcost" fotografi odtŕhajú chlieb od úst. Ale je naozaj problém iba v nich? Nebude problém aj niekde inde? Pýtate sa "Kde?"? Ak áno, som len rád, dodáva mi to silu a chuť pokračovať ;).

autor fotografie uvedený v embose (fotografiu som reštauroval a zverejnil s láskavým zvolením zákazníka)

 

Poctivo nafotografovaná a spracovaná svadba sú hodiny a hodiny práce. Nebudem tvrdiť, že fotograf nemôže vziať zákazku aj pod cenu. Zmysel alebo dôvod to môže mať akýkoľvek. Asi dva roky dozadu som dostal email od mladej dvojice z východu. Údajne sa im moje veci páčia, taktiež že rozumejú rovnici "kvalita > kvantita", ale že momentálne nie sú v situácii, v ktorej by boli schopní zaplatiť mi cestu na východ a k tomu plný balík z celodenným fotografovaním. A teda, že či by som im nevedel dohodiť niekoho bližšie na východ. Príjemný a úprimný email. Na podmienkach sme sa napokon dohodli. Za svadbu som zaplatené dostal k mojej spokojnosti. Avšak spoznal som jeden úžasný pár, s ktorými som som nafotil jedny z mojich najcennejších (zámerne si nechávam priestor, lebo nemám rád absolutizmy) svadobných fotografií. O skvelej rýdzo východniarskej svadbe nehovoriac. Jednoducho na nezaplatenie. Keď som išiel do toho, vedel som, že tí ľudia oceňujú moju prácu. A to bol pre mňa väčším hnacím motorom ako peniaze (čím nechcem dať priestor na precedens :). Ale poďme ďalej.

Predstavme si, že Jožko Mrkvička prišiel na výmenný študentský pobyt z Papui Novej Guinei. Viem, že je to uletené, ale majte so mnou trpezlivosť. Keďže zistil, že na Slovensku je nielen ekonomicky veľmi dobre, rozhodol sa že tu zostane. A keďže tu nemá svoje liany, rozhodol sa kúpiť si auto. Také klasické...spojka, brzda, plyn...a 5 kolies..pardón...štyri plus volant. Hneď sa na to chytili dvaja slovenskí predajci. Ten prvý mu ponúkol Dustera (napriek tomu, že sa mi páči, použil som ho, pretože tu sedí ako riť na šerbeľ ;). Druhý mal v talóne Audi Q5. Na prvý pohľad rovnaké. Aj farba. Pripomínam, že Jožko do áut moc nevidí, lebo sa takejto problematike nikdy nevenoval. Pozerá pozerá...štyri kolesá a volant..ako by ich jedna mater mala. Rozhoduje sa a nevie si vybrať. Až do momentu, kedy dostal čísla. Počítať sa naučil. Asi všetci viete, ako to celé dopadlo, všakže? Keď sa ešte k tomu pozrel dnu a zistil, že nemec má o jeden pedál menej, rumunský dravec, lacnejší ako kabelka, mal vyhraté. Asi čakáte nejaký smutný záver o tom, ako sa Jožkovi auto kazilo, ako mu po záplavových dažďoch začalo hrdzavieť, ako sa mu rozpadol interiér a tak ďalej a tak ďalej. Nie nie. Jožko bol s ním naprosto spokojný. On totiž vôbec nevie šoférovať a chodí do dnes, pokiaľ mám dobré informácie, mestskou dopravou :). A možno by bol spokojný aj keby šoférovať vedel. Kto vie.

Kedysi som čas od času zablúdil na rôzne nemenované svadobné portály a žasol som. Neviem, či ich poznáte a poznáte ako to tam funguje, ale skúsim vám to v krátkosti vysvetliť. Portál spája komunitu zväčša nádejných neviest, ktoré viac či menej dlhodobo plánujú svoj deň "D". Počas tejto doby si vymieňajú skúsenosti, radia, chvália, závidia šaty,... Ukazujú si oznámenia, výzdobu, topánky a napokon, keď už je po všetkom, uploadujú si všetky fotografie do albumu a samozrejme v komunitnom živote pokračujú ešte nejaký deň ďalej. Duplovane, keď si môžu v práci pomedzi facebook či azet odbehnúť prečítať nejaké chválospevy na to akú mali krásnu výzdobu, aké mala krásne šaty, účes, makeup...a v neposlednom rade akú má krásnu spomienku. A tu žasnem a radujem sa zároveň. Viem totiž, že som na seba prehnane prísny a mám zo svadobného fotografovania zbytočný stres. Zbytočný, pretože tak ako to zväčša vidím odpublikované, to určite dokážem nafotiť kedykoľvek aj ja.

A akú to má celé spojitosť s Jožkom Mrkvičkom? Veľmi jednoduchú. Každý produkt (aj služba) má určený svoj trh. Nie všetci sú nároční a nie všetci si zakladajú na kvalite. Duplovane ak tú kvalitu nevedia oceniť, respektíve ak nevedia porovnať dva rozdielne produkty (čiže ju nevidia). Ak hrá rolu len cena, tak je im určený iný produkt ako tým, ktorí si zakladajú na finálnom výsledku. Týmto samozrejme nechcem povedať, že pokiaľ zaplatíte fotografovi málo peňazí, tak dostanete zlé fotografie. Nemusí to platiť. Ak však chcete vytvoriť fotografovi priestor na to, aby tie fotografie mali byť čo najkvalitnejšie (tak z hľadiska formy ako aj obsahu), musíte počítať s tým, že to niečo bude stáť. A to sa nebavíme zďaleka len o motivácii fotografa! A taktiež sa nebavíme len o svadobnej fotografii. Je isté, že Jožko Mrkvička nepatril medzi klientelu luxusných vozidiel. A preto Dacia Audine zákazníka v žiadnom prípade nevzala...

Ako som už začal metaforovať s dažďom, prejdeme na lejak. Predpokladom obsahovo dobrých fotografií je skúsený fotograf. Fotograf, ktorý sa venuje danému žánru už dlho, opotreboval nejakú techniku, prípadne kúpil nejakú tú mačku vo vreci a zistil že zďaleka nemá také pazúry ako deklaroval reklamný leták. Fotograf, ktorý svojmu koníčku venoval veľa energie, času, peňazí. Predpokladajme, že jeho motiváciou je predávať kvalitnejšiu a kvalitnejšiu službu. Budeme musieť stále veriť, že jeho dôvody na fotenie svadby nekončia pri nádeji, že uvidí nevestu počas prezliekania v nohavičkách. Takýto fotograf časom zistí, že s tým setovým objektívom, ktorý zakúpil v komplete so zrkadlovkou, veľa vody nenamúti. Ak sa chce odlišovať, musí sa odlíšiť aj po formálnej stránke fotografie. A to stojí peniaze. Lejak naberá spád až do prívalovej vlny. Tri kvalitné objektívy (wedding shotgun a must have) stoja zrazu dva krát toľko koľko stál nadšencov štartovací kit. Potom sa nečakane opáli a musí hasiť plnými vedrami vody: záložné telo a náhradný blesk sú veci, bez ktorých by zodpovedný fotograf nemal ísť fotografovať žiadnu reportáž. To už si fotografiou seriózne zarába. Z nafotených fotografií vyberá tie, ktoré odovzdá ako finálny produkt zákazníkovi. Vyberá však nie preto, že by bol skúpy, ale preto, že chce vyselektovať Joseho v zálive a vyselektovať veci na ktoré aplikuje často zdĺhavý postproces a za ktorými bude následne stáť ako za výsledkom svojej práce ktorý ho reprezentuje. Neviem, či má zmysel rozpisovať sa o nutnosti práce s drahým a legálne zakúpeným softwarom. Vedzte ale, že na svete, dokonca aj na Slovensku, existujú fotografi, ktorí za programové vybavenie zaplatili rovnako ako za fotoaparát.

Kvalitná digitálna zrkadlovka a pár objektívov však nie je jediná vec, ktorú zastrešíme spoločným názvom "technické zabezpečenie fotografovania". Predstava zákazníka, pri pohľade na zaujímavú fotografiu končí tým, "dobrý fotograf stlačí spúšť na dobrom foťáku". Lenže pre túto dobrú fotografiu treba obhliadnúť aj dobré miesto. Pre netradičnú atmosféru treba ponaťahovať realitu a taktiež na to mať nekonvenčné riešenia. A to už sme pri mobilnom štúdiovom vybavení, špeciálnych filtroch, elektrickom generátore, softboxoch, odrazkách,... A to nielen treba mať, ale aj to naložiť do auta, odviezť, obsluhovať! Mohol by som pokračovať, ale až sem málokoho predstava o práci fotografa zájde. A stále to je práca, ktorú musí fotograf vedieť kvalitne odviesť, práca ktorú musí mať motiváciu odviesť a teda práca ktorú musí niekto zaplatiť. A že nechápete prečo fotograf vlečie na fotenie portrétov svetelnú techniku, keď je vonku krásne obedňajšie slnko? Práve preto. Dôverujte mu, nechajte ho robiť svoju prácu ...a zaplaťte ho...

Ľudia chcú naozaj všetko merať a tým mať vo veciach jasno. Aspoň pseudo jasno. Preto nevedia a nechcú vedieť prijať skutočnosť, že práca fotografa sa nedá jednoducho tabuľkovo nakalkulovať. Mám firemného zákazníka, ktorý zo mňa chce neustále dostať cenu za fotku...alebo cenu za hodinu fotenia. Ale nech by som akokoľvek chcel, nejde to. Každé fotografovanie má svoje špecifiká a podmienky. A až po ich zadefinovaní viem definovať aké finančné ohodnotenie si predstavujem zaň dostať. Produktová fotka. Jasná definícia, všakže? Kdeže! Vždy záleží od konkrétneho produktu. Je veľký alebo malý? Je lesklý alebo matný? Treba s ním manipulovať? Treba ho doniesť alebo ísť fotografovať mimo ateliér? Treba ho stajlovať? Bude ich viac podobného typu? Budú to diametrálne rozdielne produkty? Bude sa fotiť naraz alebo v etapách? A viete čo je sranda? Že to v podstate platí aj v portrétnej fotografii.

Na to, aby bola akákoľvek fotografia urobená seriózne, musí mať tiež fotograf adekvátne podmienky (nečítajte ako "adekvátny ekonomický prínos"!). Z časti si ich robí sám, i keď sme si všimli že to nie je najlacnejší špás. Ale z časti na tom musí mať podiel aj zadávateľ zákazky. Ak si chce dať nafotiť interiér reštaurácie, musí zabezpečiť aby personál bol fotografovi plne k dispozícii. Ak chce mať na fotografii ľudí, musí počítať s tým, že ich treba vybrať, zabezpečiť a ohodnotiť. Ak chce fotografie, ktoré majú prezentovať jeho prevádzku, nesmie na nej komparzovať zdutá pubertálna dcérka nech jej akokoľvek babka stále pripomína, že by mala byť modelka alebo minimálne herečka. Ak chce nafotografovať ubytovacie zariadenie, tak do neho musí zabezpečiť aranžéra, ktorý "nafúkne" postele, zloží uterák do tvaru labute a vie kde nájsť náhradnú žiarovku do nočnej lampičky.

Doteraz som sa zväčša venoval tomu, prečo fotografia nestojí len stlačenie spúšte. Na druhú stranu sa ale tiež pýtam, prečo zákazníci nevedia odlíšiť zrno od pliev (čím nechcem, nedajbože tvrdiť, že fotím zrno...ale rád by som a robím všetko preto aby som raz fotil). Problémom nie je len cena a dostupnosť digitálnych technológií, ale aj cena a dostupnosť ich publikovania. Kdekoľvek sa pozriete, tam na nás číhajú fotografie. Internet dáva priestor ľuďom na to, aby publikovali...a publikovali veľa a často. Kedysi, keď ste chceli ukázať fotografie iným, tak ste ich starostlivo vytriedili, pretože ich výroba alebo vydanie (publikovanie) stálo peniaze. Dnes nikto triediť nemusí. Dnes slepí fotia a negramotní píšu blogy (sám som toho živým príkladom ;). A tak sa pred bežného diváka, čitateľa či obrazového konzumenta dostáva kvantum vizuálneho smogu. Následne sa v tom stráca, snaží sa ho ignorovať až príde k tomu že ho neznáša a odmieta. A s takto podlomeným vizuálnym vkusom by sme od neho chceli aby odlíšil naše dielka od iných. Vážne veľmi ťažká úloha. Hlavne keď on sám fotografuje digitálnou zrkadlovkou a všetko sa mu javí lepšie ako jeho vlastné výtvory.

A čo teda s tým? Hlavne sa nepodvoľujme tlaku problematiky neznalých. Nenechajme sa tlačiť s cenou dole tak, že zistíme, že sme zákazku nafotili za hodinovú mzdu robotníka so základným vzdelaním. Taktiež ale neodbíjajme svojich potencionálnych zákazníkov arogantným prístupom. Nikdy nevieme, kedy veci pochopia a budú nám dôverovať. A verte mi, dôvera zákazníka je síce najväčším putom zodpovednosti, ale taktiež tým najdôležitejším ohnivkom reťaze vedúcej k dobrým fotografiám (nielen portrétov).

Viem, že to dnes bolo veľmi dlhé čítanie. Ale všimli ste si, ako sa z predstavy jednorázovej malej finančnej záležitosti stala nákladná investičná realita? A vy, fotografi, taktiež nezúfajte a verte v lepšie časy. V časy, kedy budú ľudia oceňovať prácu učiteľa či zdravotnej sestry, ale aj fotografa. Dobré fotky jednoducho stále niečo stoja, aj keď sa zmenilo médium na ktoré ich zaznamenávame. Dobré svetlo a šťastnú ruku pri výbere toho, kto zaznamená váš dnešný svet pre zajtrajšie spomienky.

Dopísané 9. augusta 2011.

P.S.: Stále cítim, že nie všetko čo som chcel povedať bolo dopovedané. Takže snáď, niekedy nabudúce, v pokračovaní.. ;)