Už dávnejšie som sa pohrával s myšlienkou nafotografovať svadbu s minimom techniky. Obmedziť brašnu na jeden jediný fotoaparát a jeden jediný objektív. A teda nie objektív zoomový, ale s pevnou ohniskovou vzdialenosťou. Chcel som vedieť, či to je možné. Či sa dokážem obmedziť jednou jedinou perspektívou. Či budem vedieť vyrozprávať z tejto perspektívy relevantný príbeh. Chcel som vedieť, či by som to jednoducho "DAL". 

Veci sa menia. Dokonca šialenou rýchlosťou. Technológie idú vpred a s nimi sa mení aj naše vnímanie sveta. To moje fotografické, čo sa týka techniky, určite. Dnes trošku o ňom.

Poviem ako je. Svojim spôsobom som kedysi (už je to pomaly 10 rokov) zanevrel na fotoknihy. Tým, že som fotografie vyrábal technológiou, ktorá je v oblasti suchej cesty kvalitatívnou špičkou pomyselného ľadovca (pigmentová tlač na barytový či v ekonomickejšom prípade RC papier), nároky na fyzický výstup mojej práce boli pomerne vysoké. Za tlač, s ktorou som sa v tom čase stretal pri fotoknihách, by sa nemusela hanbiť ani moja kancelárska laserová "hápečka". Ok, preháňam, ale nie je to ďaleko od pravdy.  Fotoknihy som bral ako módny výstrelok, produkt pre dovolenkových fotografov, ktorým sa nechce lepiť pekné (aspoň čo sa formy týka) fotografie do rodinného albumu. V slabej chvíli som dokázal priznať fotoknihám určité výhody a praktickosť, čo však nemenilo krivý pohľad ktorým som ich častoval. Barbarskejší výstup bol a je v mojich očiach už len fotografia na plátne. Ale to je iný príbeh. Druhou slabou stránkou fotokníh pre mňa bola nutnosť používať na ich dizajn aplikáciu prevádzkovateľa, čo malo (z mojej skúsenosti) dva veľké mínusy: buď použiť nevkusný dizajn alebo extrémne strohý. Chýbala proste podpora profesionálov, ktorí si vedia prepressovú prípravu zvládnuť svojpomocne a ku svojej plnej spokojnosti. Doba sa mení.