Fotografia nemusí byť len super ostrá!

Nebojte sa, dnešný blog nebude o Canone a "frontfokuse" alebo "bekfokuse". Napriek tomu, že som "kanoňák" (momentálne dokonca konečne spokojný), nemienim tu nič, duplovane nie nejaké logo, idealizovať či mystifikovať. Dnešný blog bude čiastočne o subjektivite fotografie. Bude o búraní hraníc a zamýšľaní sa nad obmedzením mnohých dnešných fotografov, o strachu ukázať sa, o mne, o alkohole, o feromónoch, o živote tak ako ho žijeme a ako ho žiť chceme. Ale to už preháňam. Až taký filozofický nebude :).

Kedysi som sa zvykol desiť pri návšteve nemenovaných slovenských fotografický fór (to nie je vtip!) o zvláštnom smere a vyjadrovacími obmedzeniami mnohých fotografov. Ostrosť a technická kvalita v súčasnosti chápané ako jediné a pravé merítka kvality fotografie.Ostré oči, žiadny prepal, hlavný motív v tretinkách, žiadne tiene. Pravítko "Made in fotografia na Slovensku" pri nalogovaní zdarma. Nebudem tvrdiť, že sa sám pri fotografii nesnažím o čo najdokonalejšie remeselné spracovanie fotografií. To nie. Ale je to naozaj jediný atribút, ktorým fotografiu vieme ohodnotiť? Kde sa podela emócia z výtvarného diela? Nie je práve prenos emócie to, čo by malo oddeliť Fotografa od fotografov? O láske k čislam a plávacom kolese v podobe hodne objektívnych technických merítok fotografie som už pár riadkov kedysi napísal. Aspoň okrajovo (a dnes to nebude inak). Dnes, keď píšem tieto riadky, som sa vrátil z fotografovania vianočneho večierku so všetkým čo sa patrí: hudba, alkohol, tlmené svetlo, zmes potu a drahých voňaviek, odvážne úsmevy, iskry v očiach, dotyky a tanec, povolené kravaty...jednoducho atmosféra, ktorú mnohí určite poznáte. Sám som človek, dýcham, verím, túžim, dokonca čas od času opojím ducha i telo. Ale hlavne vnímam a chcem sprostredkovávať.

Tu však bude jedno z najslabších miest mojej teórie, môjho prístupu a spôsobu sprostredkovania. Ťvrdá subjektivita. Avšak inak to neviem. Pokladám sa za pomerne temperamentnú osobu. Mám rád vážny rozhovor aj bujarú zábavu. Pomerne rád tancujem, zabávam sa a delím sa o tieto zážitky. Viem a pamätám čo v takých chvíľach blíska hlavou, ako sa cíti telo, ako myseľ, ako oči vnímajú okolie. Vo fotografii nechcem len zachytávať. Vo fotografii chcem sprostredkovať. Od začiatku zisťujem, že je to hodne hodne ťažké. Ale dá sa to. Dá sa to, len treba nájsť nástroj a...publikum. Publikum, ktoré vie o čom točíte. Publikum, ktorého množina zážitkov, skúseností a vnímania sa aspoň nejakou časťou prelína s tými vašimi. Zaznamenať viem pre hocikoho. Sprostredkovať ale len pre niektorých. Nie pre vyvolených. Určite však vnímavých, otvorených a v neposlednom rade prežitkami čiastočne mne podobných.

Na sprostredkovanie mi netreba kvalitný objektív ani megapixle. Na sprostredkovanie vám treba to, čo máte. Nech už je to čokoľvek. Potrebujete len, aby sa dielo dostalo správnemu publiku.

Počas svadieb, osláv či firemných eventov sa fotograf nevyhne fotografovaniu tanečného parketu. To je to miesto na ktorom to často vre. Miesto na ktorom si mnohí zúčastnení vykroja z dusivého stereotypu svoj živý radostný sen. Miesto, ktoré je pre fotografa plné nástrah pripravených osvetlovačom. Avšak aj miesto plné emócií, vzruchov a energie. Tu sa fotograf snaží toto miesto zaznamenať....alebo sprostredkovať jeho atmosféru.

Nie vždy sa stretnem s takto koncipovanými fotografiami s pochopením. A ja toto nepochopenie chápem. Robím čo chcem robiť a ako to chcem robiť. Dúfajúc pri tom, že nájdem svoje publikum. Poznáte to: "Nie som zlý..som nepochopený!" ;)

Aby som sa teda dostal k jadru veci a teda aj dnešného príspevku, takto vnímam a snažím sa sprostredkovať bujarú zábavu svojim klientom ja (Pozor! Tieto fotografie sa nesnažia tváriť umelecky či byť umením ako takým. Nazvať sa umelcom je chôdza po veľmi tenkom ľade. Ja sa v súčasnosti snažím naučiť byť dobrým remeselníkom. Snáď príde raz obdobie, kedy iným dokážem sprostredkovávať aj inšie ako obraz):

A potom sa stretnem s derivátmi: "Ale my by sme to chceli také...normálne...ostré.." A ja si kladiem otázku: "Vieme sa dnes ešte pozerať na fotografiu inými očami? Vieme ju nevnímať len ako zobrazovacie médium?"

Poznáte moment, kedy si prezeráte fotografie z dovolenky, z chaty či z hocijakého iného fotenia, a natrafíte na "exemplár" pri ktorom si poviete, že netušíte prečo ale fotka sa vám páči. Je neostrá, je preexponovaná, urazali ste ľuďom hlavy... Ale niečo vás k nej magický púta. Niečo vám pri pohľade na ňu pichne do nervovej sústavy a vy sa márne snažíte prísť na akúkoľvek súvislosť? To je ona! Fotografia, ktorá sprostredkováva. Možno nikomu inému na svete, iba vám. Možno ale jednému áno. A možno práve pre toho sa tú fotografiu oplatí odpublikovať.

Na kurzoch vždy tlačím účastníkov do maximálnej možnej objektivity. A to si celkom odporuje s týmto záverom. Áno, pretože je to ako s porušovaním kompozičných pravidiel. Pravidlá sa majú porušovať. Môžu, ale vedome. A k subjektivite sa taktiež treba dopracovať cez zvládnutie objektívnych nástrojov. Subjektivita je však krásna. Je krásna svojou nedefinovateľnosťou, svojim alibizmom, svojou slobodou. Fotografi! Nestávajte sa otrokom svojich technických znalostí. Nestávajte sa otrokom duševne obmedzeného davu. Umenie nie je o pravidlách. Umenie je slobodné a cesta k nemu je oslobodzujúca.

A aby sme sa teda vrátili späť na zem, ako vnímate tanečný parket vy? Ako vnímate neostrosť vo fotografii? Je pre vás nepripustiteľná alebo maximálne v rovine mimo hĺbku ostrosti? Otázky možno na fotografov. A čo nefotografická verejnosť. Viete sa povzniesť nad neostrosť a vnímať ju ako výrazový prostriedok alebo ste už taktiež dokonale spracovaní marketingovými oddeleniami smerodajcov?